Sto rokov samoty

A cesty sú prázdne,

iba zbytky sťahovavých vtákov nad hlavou

a

jesenné slnko v kaluži periférie...

Sto rokov samoty.

A cesty sú prázdne,

stojím nad kruhom s kameňov,

v rukách popol zo stoviek večerov,

z ktorého ešte padajú noty k nohám...

Niekto musí byť posledný.

Sto rokov samoty

A cesty sú prázdne,

neskoré jesenné slnko sa olizuje s horizontom

a v čase,

ktorý básnik Ivan nazýva Zmlčanievaním,

v čase, keď sa ešte nemlčí,

ale sa už k tomu blíži,

v tomto čase

sa na sobotnej internetovej ceste hádajú ľudia

kto je vačší tramp

a čo sa môže vziať do lesa

a čo už nie...

A kto prezradil GPS súradnice akého kempu.

Sto rokov samoty

Cesty sú prázdne,

a stromy, ktoré sme učili spievať s nami už dávno nie sú,

ani vyvrátené nedokončené totémy,

iba vietor

& priestor

& čas...

Sto rokov samoty

A cesty sú prázdne,

údolia nestíchli,len namiesto gitár zvuk motorových píl,

a lesné cesty plné šialených motorkárov

a rúbaniská plné zamaskovaných

paintballistov.

Skúsim niekomu z nich zalomiť palec...

Sto rokov samoty

A cesty sú prázdne,

polovníkov viac ako zvierat,

ťažných strojov viac ako vtákov,

v mene otca i syna i ducha peňazí ámen,

spustošená krajina,

a studničky plné ticha,

holohlavé kopce...

Krajina bez mena.

Sto rokov samoty

A cesty sú prázdne,

zrušené železničné trate,

rozpadávajúce sa vlakové staničky & zastávky &

čakárne & búdy,

rozjazdené polné cesty,

zákaz vstupu a

zákaz rozkladania ohňa,

zatvorené dedinské krčmy...

Dodržujte smer zábavy!

Sto rokov samoty.

Cesty sú prázdne,

a kde sú všetci tí ľudia,

ktorí nosili na svojich dlhých jesenných svetroch

zbytky jarnej trávy,

(a všetci chceli nosiť úesky a

nikdo ich nechcel baliť)

ktorí učili spievať stromy a

keď vychádzalo slnko

hrali blues nového dňa,

a kde je Profesor so svojimi gitarovými suitami,

večnou nespokojnosťou a voňavým tabákom,

a kde je Ve.Slo so svojím pábením a leninskou čiapkou,

ktorá mu odplávala po rieke Hron

v lete roku dvetisíctri,

kde je Mima so svojimi tlstými cigaretami

a šialeným smiechom,

a kde je bradatý Korak so svojimi krvavými sandálami,

bendžom a panákom rumu,

a kde je chlapík,ktorý v Mexiku v Banskej Štiavnici

nad zvetralím pivom spamäti recitoval

Na ceste,

a kde je nahý vodič žiguláka, ktorého som stopol v

máji roku tisíc deväťsto devädesiatdeväť,

a potom ešte dvakrát a ktorý

brázdil cesty tohto slzavého údolia?

Kde sú všetky tie dlhé vlasy?A Jan Tleskač?

Sto rokov samoty.

A cesty sú prázdne,

nad Zlatými pieskami mávlo slnko posledným lúčom,

ja si predplatím časopis Otlak,

naučím sa nefajčiť zo svojej fajky

a z času na čas pôjdem skontrolovať,

či niekto neukradol cedulku

na okraji lesa: “Posledný zhasne!“

Sto rokov samoty.

Peter Jokl – Joko

1. místo v kategorii Poezie oldpsavců